16. SILA POSVÄTNÝCH PIESNÍ
Počet zobrazení: 2390
„Tak sme v Indii,“ pomyslela si Kira a zahľadela sa do tmavého okna, za ktorým sa črtali siluety hranatej budovy na náprotivnej strane cesty. Spomenula si ako poeticky opisovala svoju prvú noc v Indii jedna jej stará známa. Sedela vraj na schodoch starobylého chrámu a dívala sa na okrúhly striebristý kotúč ...
SILA POSVÄTNÝCH PIESNÍ
„Tak sme v Indii,“ pomyslela si Kira a zahľadela sa do tmavého okna, za ktorým sa črtali siluety hranatej budovy na náprotivnej strane cesty. Spomenula si ako poeticky opisovala svoju prvú noc v Indii jedna jej stará známa. Sedela vraj na schodoch starobylého chrámu a dívala sa na okrúhly striebristý kotúč mesiaca, ktorý bol tak blízko. Tak neuveriteľne blízko ako nikdy predtým. A z hrdla sa jej samé, ako zurkot horskej riavy, začali rinúť jemné tóny mantier, posvätných spevov, ktoré čerili ticho noci a stúpali hore, stále vyššie a vyššie, snáď až k dokonale striebristému strážcovi noci, ktorý sa na ňu z nebeských výšin blahosklonne usmieval.
I Kira sa musela usmiať. Sedela tu na posteli v čudnom indickom hoteli s mokrou vreckovkou na vankúši a prstami oboch rúk si masírovala zátylok, aby zvieravé bolesti hlavy pominuli a dovolili jej zaspať. Nakoniec to vzdala, opäť sa oprela chrbtom o stenu dívajúc sa do tmavého okna a podobne ako jej priateľka kedysi predtým, začala si celkom potichu spievať starú indickú mantru.
„Džaja, džaja déví mata namahá.“ Poznala ju dôverne a spievala si ju rada vždy, keď sa ponárala hlbšie do svojej duše, v takzvaných „slabých chvíľkach“, keď sa jasný a faktický každodenný život zaškatuľkovaný do presných potrieb a definícií na chvíľu rozptýli ako hustá dymová stena a za ním sa otvára vnútorný svet bytosti cítiacej i vidiacej jemné vibrácie tohto sveta. Chvenie krídel anjelov, dych vetra i melódiu šumenia lístia na stromoch. Vlastnú hlbokú osamotenosť i úplnú jednotu s horami, oblakmi, hviezdami, vtákmi, lesnými vílami i celým vesmírom. Jednotu s ľuďmi, ktorí sa rovnako zo sveta matérie spúšťajú hlbšie ku zdroju vlastnej podstaty, aby si aspoň z času na čas uvedomili, že sú tu a upresnili, prečo sú tu.
„Džaja, džaja déví mata namahá,“ znela v ľahkej, jednoduchej melódii stará posvätná indická mantra. „Džaja, džaja déví mata namahá,“ spievali ľudia snáď už pred tisíckami rokov. „Džaja, džaja déví mata namahá,“ možno táto vibrácia znela vesmírom skôr, ako sa tu zjavil človek. Ktovie. Zopár slabík tak dokonale rozoznievajúcich priestor i ľudské telo. Jemné vírenie ženskej duše. Pravda o prvopočiatku. „Džaja, džaja déví mata namahá.“ Áno, práve o prvopočiatok je obsahom tejto mantry. Pár slov zo sanskritu ospevuje úctu k Bohyni Matke, stvoriteľke života.
„Džaja, džaja déví mata namahá,“ liala sa melódia i vibrujúce slabiky priamo zo srdca. Naberali na sile i otvorenosti a prúd sily sa šíril priestorom hotela, niesol sa ponad tmavé telá Indov spiace vonku na chodníku, stúpal vyššie a napĺňal svojou čistotou a láskou celú túto zvláštnu krajinu.
