32. PES NA TANIERI

PES NA TANIERI

„Zvláštne, zaujímavé. Páčil sa mi tento malý výlet do Nepálu. Poďme navštíviť ešte niektorú krajinu,“ prosíkala so smiechom Nika.
„A ktorú?“
„Čo ja viem, tak napríklad Čínu, alebo ostrov Sri Lanka. Aj tam musí byť veľmi exoticky,“ preberala si Nika. „V Číne vraj jedia aj a psov! Bha!“ a s odporom pokrčila nos.
„Náhodou sú veľmi chutní,“ podotkla sa Kira.

„Vy ste ich naozaj jedli?“ spýtala sa prekvapene Nika. „To by som naozaj nepredpokladala!“
„Prečo nie? Keby ste nevedeli, že je to pes, pooblizovali by ste si všetky prsty a ešte by ste si pýtali aj dupľu!“ smiala sa schuti Kira vidiac, ako Nika všakovako kriví tvár a gúľa očami. „Ich mäso nám pripomínalo najviac pečenú kačicu. Najmä koža je veľmi chrumkavá.“
„Koža? Hádam psa z nej najprv oderú ako u nás z králika, nie?“
„Nie, iba ho opália, pretože práve pes upečený s kožou je veľkou lahôdkou,“ bavila sa Kira Nikinich rozpakoch. „A navyše nejedia hocijakých psov. Napríklad vôbec nejedia tých čiernych.“
„Prečo?“
„Pretože tí mohli byť v minulom živote zabití. Zjavne nezomreli prirodzenou smrťou.“
„Prosím?“
„V Číne je viera reinkarnáciu, teda v kolobeh znovuzrodení silná. Podobne ako v Indii. Vlastne ako skoro v celej Ázii. Psov, ktorých jedia, chovajú v záhradách alebo na dvoroch v klietkach, podobne ako my hydinu. Je to veľmi praktické. Aj postrážia, aj výborne chutia. Sú si navzájom veľmi podobní. Možno jedia len nejakú konkrétnu rasu. Psi určení na pekáč sú krátkosrstí, stredne veľkí, väčšinou bledej krémovej farby so špicatými ušami i ňufákom. Nechovajú si ich tam ako rodinných maznáčikov. Majú k nim asi taký vzťah, aký mala moja babka ku sliepkam, či dedko ku králikom. Nedá sa povedať, že ich nemali radi, ale nenaväzujú sa na nich citovo viac, ako je účelné. A keď príde ich čas, alebo nejaká významná rodinná udalosť, ocitnú sa jednoducho na tanieri. Ako u nás morky, husi či pstruhy. Je to len zvyk, čo jeme. A Číňania jedia všetko, čo sa hýbe.“

„Napríklad?“
„Napríklad aj hadov.“
„Hadov? Bože... Aj tých ste jedli?“
„Áno samozrejme. Boli tiež veľmi chutní. Nakoniec čínska kuchyňa je najmä vďaka svojej pestrosti a skvelej chuti obľúbená po celom svete. Najmä kantonská kuchyňa. Mesto Kanton, alebo Guandžou, ležiace na juhu Číny pri ústí Perlovej rieky do ..... mora bolo kedysi vstupnou bránou pre európskych, najmä britských obchodníkov do uzavretej a neprístupnej Číny. More je tam plné rýb a všakovakých potvor a v okolí sa urodí asi úplne všetko. A Číňania si to s radosťou a chuťou pripravia, ochutia a zjedia.“
„Teda aj hadov...“

„Jedli sme vodného hada. V Číne je to veľmi vzácne jedlo. Naši čínsky priatelia si nás tak uctili ako vzácnych hostí. Vodný had sa teší veľkej obľube, pretože vraj ľudské telo veľmi aktivizuje a navyše u mužov zvyšuje potenciu. A to vedia Číňania vždy veľmi oceniť. Majú celý arzenál pochúťok na posilnenie mužnosti. Od korenín, špeciálnych hríbov, vajec odležaných v moči žrebca až po nášho vodného hada. Ten sa už vďaka tomu vo voľnej prírode temer vôbec nevyskytuje, dávno sa vylovilo, čo sa dalo a tak sa už chovajú len na farmách. Sú dlhí asi jeden meter a ich koža má krémovo- čierne škvrny. Servírovali ju zvlášť s bambusovými výhonkami. Číňania, ktorí sedeli s nami pri stole, sa ním šli priam zadrhnúť. Zjavne ho sami nemávajú príliš často na tanieri.“

„A jedli ste tam paličkami?“
„Áno, samozrejme, naučili sme sa to ešte ako študenti, keď sme si s manželom z času načas dopriali romantickú večeru v našej obľúbenej Ázijskej reštaurácii. Ak ste hladná, tak sa naučíte s nimi jesť za jeden obed. A je to veľmi príjemné a vlastne aj prirodzené. Jete len malé sústa, jedlo si viac vychutnáte a navyše nedávate do úst kov, čo tiež prispieva k dobrej chuti.“
„Ešte som to neskúšala. Neviem, či by som to zvládla. Vždy sa mi to zdalo zdĺhavé.“
„Nie vôbec nie. Keď mala naša dcérka dva roky, učili sme ju lyžovať a po ceste z lyžovačky domov sme sa zastavili na obed v jednej čínskej reštaurácii. Dali sme jej do ruky paličky a ona sa bez jediného zaváhania najedla. Bravúrne si chytala do paličiek malé hrášky a aj zradne šmykľavé hríbiky. Ešte aj personál stál nad ňou v nemom úžase. A tak sme usúdili, že je to asi veľmi prirodzený spôsob jedenia. Veď ešte ani lyžicu nevedela správne držať, o príbore ani nehovoriac.“

„Tak ja by som sa v Číne asi nenajedla. Jedine, že by som jednou paličkou napichovala kúsky mäsa.“
„To radšej nie. Považuje sa to za veľmi barbarský prejav. To je lepšie vypýtať si príbor, kde sa dá, alebo si nosiť vlastnú lyžicu. Hoci s tým by sme asi ťažko uspeli, pretože Číňania zvyknú jedávať za okrúhlym stolom a v jeho strede je veľká otočná platňa, kam sa kladú všetky jedlá, ktoré si objednáte a hostia si paličkami berú po troške do svojej misky a zvyšky vypľúvajú na plytký tanierik, alebo rovno na stôl. Neporiadok tam však nie je, pretože personálu je v dobrej čínskej reštaurácii vždy viac, ako hostí. Najviac sa mi páčilo, ako usmiate dievčatá nalievali po obede čaj. Liali ho na jeden raz do všetkých misiek na stole, teda kanvičku nezdvíhali ani nad stolom a čaj liali bez mihnutia oka prúdom aj po bielom obruse. A tak spájala všetky misky jediná veľká zelená kružnica. Najprv sme tým boli prekvapení, ale vzápätí sme sa na tomto spôsobe nalievania čaju veľmi zabávali a odvtedy, keď sa niekomu stane, že rozleje po stole čaj a veľmi sa za to ospravedlňuje, vysvetľujeme, že je to vlastne typicky čínsky štýl.“

„A čo ste tam ešte také jedli?“
„Vyskúšali sme naozaj všetko, čo sa dalo. Okrem pekingského psa a hada sme jedli napríklad aj holubicu, skvelú rybu, žijúcu vo veľmi čistých vodách, ktorú odkosťovali priamo na stole, tá nám chutila asi najviac. Tak skvelý bol ešte aj surový losos. Za tým sa len tak zaprášilo. Tenké plátky boli naservírované na ľade a otočná platňa sa ani nezastavila, ako si každý len nakladal a nakladal. Veľmi dobré boli aj krevety, rôzne morské príšerky, slimáky a aj žabie stehienka. Chutila nám aj čudná polievka servírovaná priamo vo vydlabanej tekvici, jemné tofu, sladké zemiaky v cestičku a samozrejme slávna pekingská kačica.“

„Takže vám chutilo vlastne všetko.“
„V oblasti Kantonu a v Šanghaja bolo skvelé asi všetko. Trochu horšie to bolo vo vnútrozemí. Tam sme v jednej vidieckej reštaurácii dostali polievku, v ktorej plávala kompletne celá korytnačka a až keď sme sa jej dosť vynačudovali, domáci ju vybrali a rozporcovali. Rovnako som sa nevedela zmieriť s hlavičkou maličkého kozliatka, ktoré ešte nejedlo trávu ani seno a bolo odchované len na materskom mliečku. Vzácna to pochúťka. Keď Číňan sediaci vedľa mňa videl, že som sa odvážila šťuchnúť do hlavičky paličkami, ochotne ju rozobral, vybral z nej mozog a oči a ponúkol mi ich ako sviatosť oltárnu. Keď som sa chytila za žalúdok a odmietla som, pohrdlivo si ma premeral a vzácnu pochúťku zjedol sám.“
 

ĎALŠIA KAPITOLA