33. ZÁHRADA DREVITÝCH PIVONIEK

ZÁHRADA DREVITÝCH PIVONIEK

„Navštívili sme napríklad i jedno menšie mesto vo vnútrozemí preslávené tradíciou pestovania drevitých pivoniek, ktoré sú národným kvetom Číny a Číňania ich nadovšetko zbožňujú,“ pokračovala po chvíli Kira. Patriarcha, ktorý vládol celému rodinnému kolosu, pestujúcemu už celé storočia stovky odrôd týchto pivoniek nás pozval na slávnostnú večeru, ktorá mala 26 chodov. Tam sme fakt nevedeli presne, čo všetko jeme. Zaujímavá bola aj spoločenská stránka veci. Museli sme všetci stáť pri stole, kým onen vážený muž nevošiel a nesadol si. Až potom sme mohli zaujať svoje miesta podľa dôležitosti. Obsluhovali logicky najprv mužov a až potom ženy. Tak je to nakoniec v celej Číne.“
„Ale aj mnohí naši čašníci by sa tam uplatnili,“ zasmiala sa Nika.

„Áno, to je fakt,“ prikývla Kira. „Náš hostiteľ hneď na začiatku zdôraznil, že má pre nás pripravené unikátne víno. Skvelý ročník a kvalita. Fajn, potešila som sa, pretože môj otec sa výrobou a vývojom vín zaoberal profesionálne celý život a tak už ako dieťa som koštovala rôzne slávne sorty a značky ojedinelých vín. Keď s trasúcimi rukami priniesli tú vzácnu fľašku, neviem prečo, ale rovno mňa sa náš hostiteľ opýtal, čo chcem do vína naliať. Povedala som, že nič, keď je také dobré. Budem ho piť čisté. Ale on silou mocou trval na tom, že ho treba niečím zriediť. Tak som po dlhšom boji pripustila, že tak dobre, nech mi doň teda nalejú trochu vody, keď sa inak nedá, budem mať strik. To pobúrene odmietli. Voda je mŕtva, do vína sa predsa nikdy neleje! A vzápätí vymenovali zoznam komerčných nealkoholických nápojov rovnakých snáď v celom svete a donútili ma jeden si vybrať. A keď som vybrala najmenšie zlo, zhnusení ho dali naliať do vína všetkým prítomným so zjavným pohŕdaním, že nevieme ani ako sa vychutná dobré víno. Keby čítali bibliu, asi by povedali, že hodili perly sviniam. No, čo už. Komunikácia medzi rôznymi kultúrami niekedy viazne.“

„To ste chodili v Číne na také veľkolepé večere?“
„Táto bola najhonosnejšia. Ale každé stolovanie je pre Číňanov malou slávnosťou. Navštevovali sme tam najmä bonsajové centrá a záhrady, študovali sme ich kultúru, ale mali sme záujem i o obchodovanie. A k obchodným partnerom, či k spriazneným dušiam sú Číňania naozaj štedrí. Preto sme zažili všeličo. Pomedzi všetky tie chody tejto skvelej večere, z ktorých jeden servírovaný na miniatúrnom tanieriku a pozostával zo štyroch malinkých živočíchov so šiestimi nožičkami pekne uložených do štvorca, ktoré sa najviac podobali na veľké vši, sa bohato nalievalo a pilo saké.“
„Vši! Aj to ste zjedli?“
„Nie, tie radšej nie, práve kvôli tomu saké. Bála som sa, aby mi náhodou predsa len neprišlo zle. Ale manžel ich ochutnal.“
„A chutili mu?“
„Nie, nechutili. Vraj pripomínali horkú čokoládu a tú on nemá rád.“
„A saké?“
„Pitie saké pri slávnostnej večeri je priam rituálom. Nepopíjalo sa len tak, kedy sa komu zachcelo, ale pripiť si musel každý s každým.“

„A koľko vás tam bolo?“
„Práveže dosť. A preto sme museli byť opatrní. Nesmeli sme odmietnuť si s niekým pripiť, že už akosi nevládzeme, pretože to je urážka najhrubšieho zrna a na to sú Číňania zvlášť citliví.“
„A ako to dopadlo?“
„Naši holandskí priatelia nás vopred varovali pred týmto zvykom. Ale ja som si pomyslela, že ma predsa malinké štamprlíčky tak asi 20-percentného saké nemôžu skoliť, keď manžel pochádza z kraja, kde sa páli tá najonakvejšia vyše 50-percentná slivovica, ktorá tam patrí v univerzálnym liekom. A hoci ju normálne nepijem, iba keď som prechldnutá, manžel mi vždycky navarí silné hriatô a to teda naozaj zázračne zaberá.“

„A zvládli ste ten prípitkový rituál?“
„Problémom bolo, že každý s každým si musel pripiť až do dna a na všeobecnú výzvu „Ukáž dno!“ pod kontrolou celej spoločnosti svoj pohárik otočil hore dnom, aby bolo zrejmé, že v ňom nič nie je. A hoci ja som sa najprv k tomuto zvyku postavila smelo, rýchlo som začala brzdiť a využívať, že ženy dno ukazovať nemuseli. Nakoniec to dopadlo dobre. Ale naši priatelia tradujú, že raz v reštaurácii, keď si už pripili každý s každým, museli sa zdvihnúť prejsť do susedného salónika a tam s celkom cudzími ľuďmi ten rituál zopakovať a potom prešli do ďalšieho salónika a ešte do jedného. Spomínali na ten večer ako na najťažší zážitok z celej cesty do Číny.“
„Ešte že ženy tak piť nemuseli.“

„Ale mali iné povinnosti.“
„Spočiatku som nechápala, prečo sa všetci usmievajú nad tým, že môj manžel cestuje po Číne so svojou zákonitou manželkou. A ukazovali si na mňa prstom, že som na neho prísna. Až keď sme zistili, že Číňania sa zvyknú o svojich priateľov a zvlášť o obchodníkov postarať po každej stránke. Naozaj po každej.“
„To znamená...“
„Že ak pred niektorou Číňankou v spoločnosti, alebo v bare poviete nahlas číslo svojej izby, či jej ukážete svoj kľúč, je zvykom, že vás bude večer čakať vo vašej izbe. Bez zbytočných rečí, bez kompromitujúceho dvorenia, bez trápnych ponúk a zbližovania sa. A to vôbec nemusí byť dievča, ktoré sa venuje najstaršiemu remeslu.“
„A?“
„Nevedela som pochopiť napríklad nášho čínskeho známeho, ktorý nás krátko sprevádzal práve do záhrady drevitých pivoniek aj so svojou veľkou láskou. Nebola to však jeho manželka, tú nechal doma, ale čosi ako oficiálna konkubína. V Číne tiež bolo zvykom mať viacero žien a do dneska to zrejme z povedomia ľudí celkom nevymizlo. A tí dvaja sa mali evidentne veľmi radi. Celý čas sa v autobuse držali za ruky a hľadeli si do očí. A večer ju bez mihnutia oka ponúkol svojim hosťom.“
„Čože, tak to teda už vôbec nepochopím!“
„Tiež som to nechápala. Niektoré zvyky aj pri tej najväčšej tolerancii sú naozaj veľmi svojské...“
 

ĎALŠIA KAPITOLA