Späť

35. VEĽKÉ OČI STRACHU

Počet zobrazení: 2383

„A boli tam aj hady? Nebáli ste sa, že vás niečo v tej divočine poštípe?“ otriasla sa Nika. „Je pravda, že sme tam chodili nanajvýš v sandáloch a v rozsiahlych chrámových komplexoch sme našľapali kilometre celkom bosí. V horúčave i v teplom daždi prichádzajúceho monzúnu.“ „Teda, ja by som sa bála.“ „Nemala som pocit, že by sa mi mohlo čosi stať. Väčšinou. Ale napríklad, keď sme boli uprostred džungle pri obrovskej Levej skale, aby sme získali zopár pekných fotografických záberov pravidelne sme schádzali z chodníka do trávnatého porastu. A často nám všeličo šuchotalo okolo nôh, ale nevenovali sme tomu veľkú pozornosť. Vždy sme počkali, kým sa to stratilo a fotili sme ďalej.“ „Bŕŕŕŕŕ.“„A boli tam aj hady? Nebáli ste sa, že vás niečo v tej divočine poštípe?“ otriasla sa Nika.
„Je pravda, že sme tam chodili nanajvýš v sandáloch a v rozsiahlych chrámových komplexoch sme našľapali kilometre celkom bosí. V horúčave i v teplom daždi prichádzajúceho monzúnu.“
„Teda, ja by som sa bála.“
„Nemala som pocit, že by sa mi mohlo čosi stať. Väčšinou. Ale napríklad, keď sme boli uprostred džungle pri obrovskej Levej skale, aby sme získali zopár pekných fotografických záberov pravidelne  ...

 

VEĽKÉ OČI STRACHU


„A boli tam aj hady? Nebáli ste sa, že vás niečo v tej divočine poštípe?“ otriasla sa Nika.
„Je pravda, že sme tam chodili nanajvýš v sandáloch a v rozsiahlych chrámových komplexoch sme našľapali kilometre celkom bosí. V horúčave i v teplom daždi prichádzajúceho monzúnu.“
„Teda, ja by som sa bála.“


„Nemala som pocit, že by sa mi mohlo čosi stať. Väčšinou. Ale napríklad, keď sme boli uprostred džungle pri obrovskej Levej skale, aby sme získali zopár pekných fotografických záberov pravidelne sme schádzali z chodníka do trávnatého porastu. A často nám všeličo šuchotalo okolo nôh, ale nevenovali sme tomu veľkú pozornosť. Vždy sme počkali, kým sa to stratilo a fotili sme ďalej.“
„Bŕŕŕŕŕ.“


„Pri úpätí Levej skaly sme s manželom zo zábavy súťažili, kto krajšie odfotí jeden zaujímavý, veľmi bizarný strom. Zhodou okolností to bol tiež fikus. Chodili sme po tráve koldokola, dva kroky sem, dva kroky tam a hľadali sme ten správny uhol. Zrazu sa na miesto vedľa chodníka, kde sme ešte pred chvíľočkou stáli, so vzrušeným krikom zbehli všetci domorodci, čo boli nablízku a na paličku nabrali malého, celkom nenápadného hnedo-šedého hada. Vďačne nám ho otŕčali pred oči ako raritu. Tešili sa mu ako malé deti.“
„A bol jedovatý?“
„To isté sme sa ich spýtali aj my. Tvrdili, že patrí k najjedovatejším na ostrove. Dívali sme sa na miesto, odkiaľ ho zdvihli a na ušliapanú trávu hneď vedľa, po ktorej sme pred pár minútami obaja prešľapovali sem a tam. A tak sme sa ich ešte opýtali, čo by sa stalo, keby nás naozaj poštípal. No, museli by sme dostať do pár minút sérum, ale to tu v dedine vraj nemajú. Takže spánombohom... “


„Toho hada potom radšej zabili, nie?“
„Nie, keď sa mu dosť natešili a všetci si ho dobre popozerali, zaniesli ho kúsok ďalej do džungle a tam ho pustili. Boli sme presvedčení, že musí doliezť späť za pár minút. Ale domorodí budhisti živým tvorom neubližujú. Odvtedy sme však boli opatrnejší. A dávali sme väčší pozor, kam stúpime, keď sme šli po trávnatom poraste.“


“A stretli ste sa ešte s nejakými jedovatými živočíchmi? Čo ja viem, so škorpiónmi, jedovatým hmyzom a tak?“
„Veľký, veľmi čiperný had vyliezol raz z jarku kanalizácie prechádzajúceho tesne popred dvere hotelových izieb. Mladá bosá Nemka ho zbadala prvá, schmatla za ruku domorodého chlapca, ktorý mal službu v záhrade a ťahala ho k hadovi, aby niečo chlapské urobil. Ten sa však trhal, mykal sa a chcel ujsť. Keď sa vyplašený had opäť stratil tam, odkiaľ vyšiel, chlapec sa hrdinsky zasmial a začal všetkým vysvetľovať, že to je tu bežné a že to aj tak nebol jedovatý had. Odrazu bol z neho veľký odborník na hadov. Hotový hadobijca.“
„Ach...“


„Na bungalovoch, v ktorých sme bývali uprostred džungle sme mali dvoje dverí a z toho jedny boli ešte predelené v polovici na dva diely. A ten spodný diel sme museli vždy zatvárať, aj keď by sme chceli nechať dvere otvorené. Práve preto, aby nám tam za svetlom niečo nevliezlo. Spočiatku som protestovala aj proti gekonom, malým milým jašteričkám, ktoré hojne obývali steny hotelových izieb a snažila som sa ich vyhnať von. Ale potom sme si na nich celkom zvykli. Boli hmyzožravé, čo bola veľká výhoda. A zľakli sme sa ich naozaj už len raz.“


„Kedy?“
„Celkom pred odchodom z ostrova, keď sme sa balili a ja som vytiahla z vázičky niekoľko vetvičiek čajovníka, ktoré sme si odtrhli vysoko v horách a snažili sme sa ich zakoreniť. V tom okamihu z nich divoko vybehli tri malé čierne tiene. Zvrieskla som, lebo som sa veľmi prekvapila a zľakla. Môj manžel v tom okamihu vyskočil obutý na posteľ a keď zistil, že to boli iba gekony, začal sa smiať môjmu strachu. Ale pritom to bol on, kto stál v sandáloch na posteli, zatiaľ čo ja som zostala stáť bosá na podlahe. Nuž čo, strach má veľké oči.“


„A komáre vás tam neštípali?“
„V noci sme používali moskytiéru, to pomáhalo. Ale aj tak ma niečo bolestivo hryzlo do prsta na nohe a spôsobilo mi to malú bolestivú, krvavú ranku. Ale to nebol komár. Na posteľnej plachte bolo viacej takých, ťažko vyprateľných fliačikov od krvi, tak som zjavne nebola jediná obeť.“
„Bože...“
„A ešte pri fotografovaní čajových plantáží som sa opäť raz motala vysokou mokrou trávou a vyliezla mi po nohe veľká pijavica a bolestivo sa prisala. Z rany mi dlho vytrvalo kvapkala krv a nedala sa zastaviť, pretože jej sliny obsahujú látky, ktoré zabraňujú zrážaniu krvi.“
„A nebáli ste sa infekcie alebo parazitov?“
„Trochu aj hej, ale nemali sme žiadne zdravotné problémy. Strach a neznalosť prostredia majú vždy veľké oči.“


„A škorpióny?“
„Jediného sme videli priviazaného nohou o metlu v krásnej botanickej záhrade v Peradeniyi. Počerný domorodec ukazoval svojho chovanca turistom a za úplatu ho nechával fotografovať. Šťuchal do neho paličkou, aby hrozivo zdvihol svoj jedovatý hrot a bol tak ešte atraktívnejší.“


„A pri mori?“
„Na pobreží sme škorpióny nevideli. Vraj tam ani nebývajú. Zato nám hrozilo jediné, ale zato naozaj vážne nebezpečenstvo - silné spodné prúdy. Prichádzal monzún, hladiny mohutných riek tečúcich z vnútrozemia sa dvíhali, more bolo kalné a podivne dunelo. Vlny sa hnali jedna za druhou k brehu a tam sa akoby tratili v piesku. Pravdou však bolo, že sa ponad dno vracali späť. Domorodci nás upozorňovali na obrovský ťah, ktorý v tom čase more má a krútili hlavami nad tým, že sme sa napriek tomu chceli okúpať. S nevôľou nás pozorovali z brehu a evidentne sa im nechcelo v prípade núdze za nami skočiť. Mohli sme sa kúpať len v celkom plytkej vode, pretože keď sme si len trochu podskočili, pristáli sme opäť na dne o velikánsky kus ďalej. Nedajbože, aby sme sa nemohli zaprieť nohami do piesku a brodiť sa späť. Proti prúdom sa nedalo plávať. Nezadržateľne niesli svoju obeť rovno na ostré útesy trčiace nad hladinu a ďalej na šíry oceán.

 

Aj v noci more divoko, nepokojne hučalo. Chodili sme ho počúvať na morský breh a pozerať sa na hviezdy. Bol to zvláštny pocit. Veľmi zvláštny. Dívali sme sa na hviezdy a nerozoznávali sme súhvezdia. Hviezdy nám nad hlavou viseli v podivnom chaose. Boli sme len pár stupňov nad rovníkom a jediné, čo sme neisto identifikovali, bol Veľký voz tesne nad obzorom a na druhej strane Južný kríž. A nízko nad západným obzorom vynikal tajomný a veľmi žiarivý Sírius. Neurčitá hustá zmes hviezd nad našimi hlavami vzbudzovala v nás nepokoj a pristihli sme sa pri tom, že sme ich hneď začali podvedome usporadúvať do obrazcov a vytvárať si vlastné súhvezdia. Cítili sme sa ako kedysi dávno naši predkovia hľadiaci na nepokojné čierne nebo posiate hviezdami, ktorým dodali význam a poriadok, len ich usporiadaním do rozprávkových obrazcov – súhvezdí.“


„A nebojíte sa ani lietať lietadlom?“„A boli tam aj hady? Nebáli ste sa, že vás niečo v tej divočine poštípe?“ otriasla sa Nika. „Je pravda, že sme tam chodili nanajvýš v sandáloch a v rozsiahlych chrámových komplexoch sme našľapali kilometre celkom bosí. V horúčave i v teplom daždi prichádzajúceho monzúnu.“ „Teda, ja by som sa bála.“ „Nemala som pocit, že by sa mi mohlo čosi stať. Väčšinou. Ale napríklad, keď sme boli uprostred džungle pri obrovskej Levej skale, aby sme získali zopár pekných fotografických záberov pravidelne sme schádzali z chodníka do trávnatého porastu. A často nám všeličo šuchotalo okolo nôh, ale nevenovali sme tomu veľkú pozornosť. Vždy sme počkali, kým sa to stratilo a fotili sme ďalej.“ „Bŕŕŕŕŕ.“
„Bez toho by sme sa do týchto krajín asi ťažko dostali. Na dlhé, niekoľkotýždňové cesty vlakom, nemáme čas a ani povahu. Lietadlá sú veľmi pohodlné. Najťažšie je vzlietnuť. Vtedy všetci pasažieri sedia ako prikovaní. Mnohí majú zavreté oči a jednoducho čakajú, kým naberieme výšku a už letíme. Veľmi upokojujúco pôsobí, keď letušky začnú roznášať jedlo. Pamätám si, ako sme raz v zlom počasí leteli nad vysokými horami. Lietadlo, sa triaslo, motory ťažko hučali a medzi cestujúcimi vládla skleslá nálada. Tá sa akoby zázrakom rozptýlila hneď, ako sa z kuchynky začali šíriť príjemné vône obeda. A keď letušky všetkým porozdávali chutné porcie a ponalievali všeličo do pohárikov, nikto sa už nebál, že padneme, akoby plné žalúdky a pohár whisky v ruke tomu mohli zabrániť. Vždy keď lietame, pýtame si miesta pri okne. Pohľad na našu zem z výšky 10 – 12 kilometrov je neopísateľne nádherný. Vodne i v noci. V noci svetielka miest vyzerajú ako malé súhvezdia a tak máme hviezdy pod nohami i nad hlavou. Akoby ste leteli šírym vesmírom. Závidím mimozemšťanom, ktorí raz priletia k našej planéte. Naskytne sa im skvostný pohľad. Naša Zem je taká krásna a zároveň taká zraniteľná...“
„Áno, i my sme takí...“


„V lietadle som sa bála vlastne len niekoľkokrát. Raz napríklad pri pristávaní na starom letisku v Hong Kongu. Vedľa mňa sedel náš holandský priateľ Jorus, s ktorým sme sa spolu túlali po Číne a po ostrove Taiwan. Veľmi farbisto mi vykreslil, aké ťažké je na tomto najmenšom letisku sveta pristáť. A navyše vďaka horám a mrakodrapom sa vraj už viac nedá vzlietnuť, keby čosi. Chvíľu po tom som si všimla, že čínske letušky vždy príjemne usmiate, vyšli svorne odkiaľsi spredu a s veľmi vážnymi tvárami s viditeľne zeleným nádychom si sadli na svoje miesta za našimi chrbtami a pripútali sa. To neveštilo nič dobrého. A tak sme sa dívali z okna ako klesáme a manévrujeme sem a tam medzi vysokými mrakodrapmi. Na veľkej tabuli pred nami sme sledovali našu výšku. Náhle sme smelým manévrom nadleteli nad letisko. Dívali sme sa na velikánsky monitor pred nami, ktorý nám v každej chvíli pristávania oznamoval rýchlosť a výšku: 6 metrov nad zemou, 4, 2, 0 a zasa 2 metre... „Nepristáli sme!“ Zdesene mi prebehlo mysľou. Všetci, koľko nás v lietadle bolo, sme svorne jedinou myšlienkou brzdili ten velikánsky stroj. Na obrazovke sa opäť zjavila veľká nula, obrovský Boeing 747 prudko brzdil a my sme bez ďalších problémov pristáli medzi desiatkami nádherných lietadiel z celého sveta. V Hong Kongu sme v priebehu ďalších dvoch týždňov pristáli ešte 4 razy, pretože sme Čínu doslova prelietali, ale vždy to bolo bez problémov. A o necelý mesiac po našom návrate domov, spustili v Hong Kongu nové letisko. Väčšie a modernejšie.“


„Viackrát ste sa nebáli?“
„Ale áno, ešte párkrát som mala taký čudný pocit, ale väčšinou to bola len otázka psychiky a pohár whisky s ľadom mi vždy zaručene zdvihol náladu a zabezpečil pokojné pristátie. Taký nepríjemný pocit som mala i keď sme mierili ponad Sibír do Japonska a neďaleko Chabarovska sme leteli nad zvláštnou nehostinnou krajinou. Sivý zvlnený terén vyzeral ako špinavý ľad a darmo som na rozsiahlych pláňach hľadala akékoľvek ľudské obydlia. Až po chvíli sa zjavili prvé cesty lemujúce úbočia hôr smerujúc k akýmsi mestečkám či základniam. A neďaleko nich sme si všimli nepochopiteľné rovné pásy monumentálnych rozmerov vryté do zeme v rovnobežných priamkach bez ohľadu na členitosť terénu. Vôbec sme nepochopili ako a na čo mohli slúžiť. Cesty predsa po presných priamkach cez pahorkatinu nikdy nevedú. A uvažujúc nad týmto javom sme zbadali, ako pod nami kopírujúc povrch zeme veľkou rýchlosťou preletela malá raketa zanechajúc za sebou kúdol čierneho dymu. Keď zmizla za naším chrbtom, premkol ma zrazu pocit, že sa udeje scénka, akú som už videla toľkokrát v rôznych akčných filmoch. Že nás raketa „zaňuchá“ otočí sa a namieri si to rovno na nás. A bum-bác! Koniec. Naše ostatky sa rozmetú tam kdesi nad záhadnými priamkami na zemi. Tá predstava bola naozaj nepríjemná a bola som rada, keď sme konečne opustili pevninu a ponad more zamierili nad japonské ostrovy.“
 

ĎALŠIA KAPITOLA

Predvoľby súkromia
Cookies používame na zlepšenie vašej návštevy tejto webovej stránky, analýzu jej výkonnosti a zhromažďovanie údajov o jej používaní. Na tento účel môžeme použiť nástroje a služby tretích strán a zhromaždené údaje sa môžu preniesť k partnerom v EÚ, USA alebo iných krajinách. Kliknutím na „Prijať všetky cookies“ vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním. Nižšie môžete nájsť podrobné informácie alebo upraviť svoje preferencie.

Zásady ochrany osobných údajov

Ukázať podrobnosti

Prihlásenie